proza:

Marta

Sedávala v prvej lavici v našom kostole. Pravidelne každú nedeľu som hľadel na to, ako si poctivo nasadzuje okuliare a vyberá knižočku z kabelky. Úhľadne listovala stránky a čakala, čo sa bude diať. V jej mysli som čítal o tom, ako dopadla včerajšia návšteva, tešila sa, že mala všetko upratané a pripravené tak, ako sa patrí. Vždy všetko robila tak, ako sa patrí, žila tak, ako sa patrí. Aj teraz som videl, že sa pripravuje na zvyšok dňa, rozmýšľa nad tým, čo ju dnes čaká.
Kantor začal hrať prvú pieseň, potom druhú. Spievala ich rutinne, kládla tón za tónom, akoby ich mal niekto hodnotiť, no slová jej úplne unikali. Nebol čas stráviť ich. Toľko toho mala ešte urobiť, 24 hodín jej veru nebude stačiť nato, čo má pred sebou. Večer sa chystá na cirkevné stretnutie do kultúrneho domu, sľúbila farárovi, že tam prinesie koláč. Len čo pribehne z kostola, musí dokončiť obed, potom upratať, upiecť ten koláč a potom zas to stretnutie... ach to je zhonu! Medzi tým obriadiť manžela, ktorý je po porážke ochrnutý na nohy a vyžaduje nepretržitú starostlivosť.
Martina matka zomrela, keď mala Marta 3 roky. Vychovávala ju stará mama, ktorá sa veľmi snažila naučiť ju všetkému, čo bude v živote potrebovať. Otec bol neustále v práci a keď sa vrátil neskoro večer domov, Marta mu bola dobrá tak akurát na to, aby išla do krčmy po pivo. Nikdy jej nevenoval štipku pozornosti, len vtedy, keď urobila niečo zlé, gánil ju a hrešil.
Marta sa veľmi podobala na svoju nebohú matku. Mala dobrácky výraz jej tváre, anjelsky modré oči a vychudnutú postavu. Teda, teraz už nebola taká vychudnutá ako keď bola dieťa a potom v 14 rokoch.... Výrazne črty tváre, vysoká postava trocha nahnutá dopredu a zvesené plecia, riedke plavé vlasy padajúce do tváre, to všetko priam iritovalo Martinho otca. Miloval svoju ženu. Marta bola akoby mementom nad jej mohylou. Ako nepravá kópia, nepodarený duplikát osoby, ktorú si kedysi vzal a ktorá odzrkadľovala jeho neschopnosť ochrániť ju, postarať sa o rodinu. Martina matka zomrela pri práci v lese, privalil ju strom. A jej otec si dodnes neodpustil, že jej vôbec dovolil, aby tak ťažko pracovala. Vždy keď ju videl, výkriky jeho svedomia burácali tak desne, až ho nútili odplašiť to malé nevinné stvorenie od seba.
„Marta, dvor je pozametaný? Upratala si? Marta, choď nakŕmiť hydinu! Zas tie sliepky behajú po dvore.... ako si ich to zatvorila! Ty...!!! A nehrb sa tak! Čo na mňa tak pozeráš??? Nevieš nič urobiť! Čoho som sa to dožil!!!! Keby to tvoja matka videla...“
Končila druhá pieseň, farár spieval evanjelium. Postavila sa bez mihnutia oka. Vôbec nič od nikoho neočakávala. Nečakala, že sa stane zázrak a jej otec uzná, že bola veľmi snaživá a že všetko, čo robila, sa snažila robiť najlepšie ako len vedela.... Mŕtvi nevstávajú z hrobu a nepriznávajú škody, ktoré napáchali...ani na svojich deťoch....
„Och! Ako to vyzeráš? Si úplne nemožná! Myslíš, že si ťa niekto všimne? Myslíš, že ťa niekto bude chcieť takú....“ Slová sa sypali na jej ešte úplne nezrelú dušu a bolestne zasahovali celú jej existenciu. Vedela jedno: Nie je dosť dobrá! Nezaslúži si, aby ju niekto mal rád, aby si ju niekto všimol, zaujímal sa o to, čo cíti....
Raz večer, keď ju otec znova poslal po pivo do krčmy, vybehol z jednej otvorenej brány domu veľký tmavý pes. Marta poskočila a peniažky, ktoré držala v ruke leteli vzduchom. Cítila, ako sa mihli okolo nej a počula ich zacvendžať na zemi. Rozumný človek by nechal tých pár drobných ležať na zemi a hľadel by si zachrániť život.... Ona sa však vo vytržení zohla a úpenlivo prosiac Boha o pomoc mackala v tme po zemi hľadajúc stratené peniaze. V tej chvíli jej preletelo hlavou, čo všetko sa môže stať, ako veľmi bude otec zúriť, keď príde domov bez peňazí i piva. Jej otec pritom nebol žiaden tiran. Pes sa neúprosne blížil, skokom bol pri nej dýchal jej na krk. Marta bola celá spotená od strachu, nohy aj ruky sa jej triasli, nevedela sa ani pohnúť, len čakala, čo sa stane zmierená so všetkým. Keď sa nehýbala, pes si zrejme rozmyslel svoj úmysel, alebo sám uznal, že strašiť také úbohé stvorenie je nedôstojné.... Pokojne sa obrátil a odkráčal do svojho dvora. Marta dodnes nerozumela , čo sa vlastne stalo, že sa nezlakomil na jej zadok... Keď sa ale vrátila domov a išla vyrozprávať otcovi čo sa stalo, zašomral len: „Och ty nemehlo! Nevieš dávať pozor?“ Nezobral ju na ruky a nepovedal jej, že ju ľúbi, a že je rád, že to dobre dopadlo a nič sa jej nestalo.... Nikdy jej to nepovedal.
Farár vystúpil na kazateľnicu a po modlitbe, pri ktorej si zatvorila oči, zložila ruky, začal mocne hovoriť. Jeho slová padali ako dážď na vyprahnutých ľudí sediacich pod ním, no Marta mala nastavený dáždnik, aby si v pokání a slzách nemusela sušiť hlavu, keď odtiaľ vyjde. Nemala na to čas... Ponáhľala sa robiť nové a nové veci, pri ktorých bola rovnako neprítomná a nezúčastnená ako teraz, keď SOM k nej hovoril.
Bijúce zvony prehlušovali vravu ľudí vychádzajúcich z kostola. Niektoré ženy postávali na vŕšku pri vstupe do chrámu pod mohutnou lipou a rozprávali o tom, čo prežili počas týždňa, iné hodnotili práve vypočutú kázeň. Tešil som sa, že boli so mnou a mohol som ich objať svojou láskou, aspoň na tú malú chvíľku týždňa, tú lepšiu časť týždňa...Tam pod lipou vznikol neviditeľný kruh – oslava môjho priateľstva s ľuďmi, ktorých mám rád a v ktorých ostávam a oni vo MNE. Zdieľali sme spolu to, čo prežívame, hodnotili a povzbudzovali do ďalších dní. Marta nemala čas tam byť. Snažila sa za lepšími vecami...
Na obed zavítala návšteva, prišla dcéra s manželom. Len čo prišla z kostola, starostlivo prestrela stôl a zatiaľ čo sa dcéra rozprávala s otcom, pokrájala voňavú bábovku.
„Mamka, veď už to nechaj a poď si k nám sadnúť.“ Volala ju dcéra.
„Už už.“ Znela odpoveď, no nemohla si dovoliť oddychovať. V diaľke počula, ako dcéra vykladá otcovi o novom spoločenstve, do ktorého chodí. A on ju počúval. „Ech, ktovie čo v tom bude.... „ pomyslela si. „Voľajaké šarlatánstvo“
„Ocko, vieš, nie je všetko tak, ako ste ma učili. Nespadne z neba kameň, keď urobím niečo zlé a Boh tu nie je iba preto, aby žehnal naše práce, ktoré robíme.... On je milujúci Boh a chce byť s nami vo všetkom, čo robíme.“
Otec pozorne počúval. Nepovedal nič. Veľakrát zvykol teraz mlčať, porážka ho do istej miery ochromila aj po vyjadrovacej stránke.
„Som veľmi šťastná, ocko.“ Povedala.
„Ježiš za mňa zomrel a ja som vykúpená.“
Otec nerozumel tomu, čo hovorí, ale usmial sa. Keď pribehla Marta k nim, našla ich ako sa držia za ruky. Ako rada by sa pridala! Ako rada by bola súčasťou tohto zdieľania.... No neviditeľná ruka jej zadržala ústa, keď chcela povedať: O čom si to tu hrkútate?“ Alebo: „O čom rozprávaš dcérka? Mohla by si to povedať aj mne?“ A tak len zamrmlala: „Poďme jesť!“
„Mamička, vieš aká som rada, že môžem byť s vami?“
Začala Martina dcéra počas spoločného stolovania.
„ Veľa som toho prežila... Ja... som spoznala kto je Ježiš!“ Povedala opatrne no zároveň s nadšením. Marte primrzla lyžica pred ústami pri tom mene.
„Dcérka, a doteraz si ho nepoznala?“ Odvetila pohoršene.
„Veď sme ťa celý život viedli k viere.... Azda nás len teraz nechceš poučovať, ako keby sme o týchto veciach nevedeli....“ Pri slove „týchto“ zaváhala, akoby ani nevedela prísť na meno tomu, o kom hovorí, alebo sa mu snažila nejakým spôsobom vyhnúť.
„Och nie... Ja... Nechcela som vás uraziť. Len... Pre mňa je Ježiš živý Boh.... môj Priateľ.... Ja... On úplne zmenil môj život!“ Snažila sa dcéra nájsť vhodné slová, aby matke neublížila.
„Ja jej rozumiem“ Povedal zrazu otec obrátiac sa na manželku a pritom ju chytil nežne za ruku. „Marta, včera keď si bola preč, sa u nás zastavil jeden mladý muž a rozprával podobné veci... Ja som mu síce veľmi nerozumel, ale tá iskra v očiach.... a ten pokoj..... Niečo v tom bude...“
„Kto tu bol? A kedy?“ Vypočúvala Marta manžela, ako keby chcela ignorovať podstatu manželových slov. Neodpovedal jej, len očami prenikavo na ňu hľadel, ako by ju chcel prinútiť, aby sa zamyslela nad tým, čo práve povedal.
„Už jedzte, nech vám to nevychladne! O chvíľočku musím bežať...“ Poznamenala a pustila sa ďalej jesť. Po obede poprosila dcéru aby spratala zo stola, schytila kabelku a bežala s voňavou bábovkou na cirkevné stretnutie.

XXXXX
Bol tak blízko a ona ho nevnímala. Tak blízko, v jej dome, ale ona bola príliš zamestnaná, aby sa mohla venovať Jeho Božskej osobnosti, aby ju mohlo zasiahnuť to, čo hovoril, aby ju pohltila Jeho osobnosť. Mala seba a vedela sa postarať. To bolo dôležité! Čo by povedali, keby sa nepostarala.... Sestra Mária si spokojne hovela pri Jeho nohách a počúvala s dychtivosťou. Spokojne oddychovala, ako keby nič iné nebolo dôležitejšie. Nevšimol si ju. Štvalo ju to. Bolelo. Robila presne to, čo vedela a robila to najlepšie ako sa len dalo. A On to ani neocenil. Dokonca ju karhá....? Nemohla tomu uveriť! Tak veľmi sa snaží...! A On povie: „starostlivá si, ale Mária si vyvolila lepší podiel, ktorý jej nebude odňatý!“
Koľko snaživcov behá po svete.... Vôbec nič sa nezmenilo od biblickej doby. Sme takí schopní a šikovní, až nepotrebujeme Ježiša. Sme takí zaneprázdnení, až nevidíme podstatné veci. Nevidíme Ježiša, nechceme ho vidieť. Sme tak zranení, že sa bojíme, aby niekto videl, čo je v našom vnútri a neodsúdil nás a preto nejdeme do hĺbky. Bojíme sa, že nás znova niekto zraní. Preto radšej žijeme úplne povrchne. A pritom prichádzame o skutočnú realitu o plnosť Života, ktorá je v Ňom!

2. kapitola
V sále preplnenej ľuďmi sa vytvárali malé hlúčiky očakávajúce na požehnanie nedeľného večera. Hosť, ktorý mal byť kazateľom ešte nedorazil, a tak skupinka mladých, ktorí mali večer viesť, postávala pri svojich hudobných nástrojoch na pódiu. Farár nervózne prešľapoval z nohy na nohu a po chvíli sa rozhodol splynúť s davom, namieril k jednému z hlúčikov a zapojil sa do bezvýznamnej debaty o počasí. Marta položila svoju bábovku na stôl pri stene a chytro si našla miesto na sedenie.
„Marta!, ahoóój! Mávala jej z opačnej strany sály známa a volala ju, aby prišla k skupinke pri ktorej stála ona. Pokrútila hlavou a ukázala na hodinky, že program by sa už mal začať..... A tak sedela a čakala. Potom za ňou prišla jej najlepšia priateľka. Marta si ani nevšimla zronenosť jej tváre a naliehavosť, ktorou hovorila, že sa s ňou potrebuje porozprávať.
„Kedy to už začne!?“ Lamentovala. „Ja si nemôžem dovoliť tu takto vysedávať.... Keď niekto môže nech si tu sedí,... ja nemôžem.“ Hundrala bezducho.
Priateľka sa silene usmiala ponad svoje ťažké srdce a len prisvedčila : „No, to je pravda, mohli už aspoň mladí začať, aby sme tu tak nesedeli.“ Sadla si k priateľke a po chvíli ticha chytro začala znova: „Marta, ja som bola u lekára včera, vieš.... čo som ti spomínala, že musím ísť a....“ Otočila sa k nej. „Tak si bola, ... vidíš, aj ja by som už mala konečne ísť, ale neviem nabrať odvahu. To moje koleno ma bolí čoraz viac. Už som všetko možné vyskúšala....“ Rozvravela sa. Priateľke sa zasekli ďalšie slová v ústach. Prikyvovala a s každým náznakom ticha pomedzi ďalšiu spŕšku viet sa nadýchla, aby mohla pokračovať. Nepodarilo sa. Keď sa konečne Marta posťažovala o všetkých svojich bolestiach a snahách vyrobiť z rôznych byliniek mastičky, potľapkala priateľku súdržne po pleciach „Si omnoho silnejšia ako ja....a... o čom si sa chcela rozprávať?“ V tej chvíli vošiel do sály dlho očakávaný kazateľ. Ľudia sa rozpŕchli na všetky strany, každý si hľadal miesto. Ako dobre, že sedíme, nemusíme tuná teraz splašene pobehovať.... Pomyslela si Marta a pomedzi sledovanie účastníkov večera sa snažila mať očný kontakt aj s priateľkou, ktorá čakala iba na to, kedy sa Marta konečne sústredí na jej prítomnosť. „Marta, musím ti niečo povedať....“ Zopakovala priateľka omnoho istejšie a možno očakávala aspoň akési trhnutie. Marta pokývala hlavou, ako keby jej bolo všetko úplne jasné, aj keď jej nebolo jasné vôbec nič a dodala: „Potom neskôr, aby sme teraz nerušili...“ Pri poslednom slove nápadne znížila intenzitu hlasu, aby naozaj nerušila iných.
Nenapadlo jej, že priateľkina žiadosť môže byť tak veľmi dôležitá, že by stálo za to vyjsť von z miestnosti a nájsť si tichý kútik, kde by sa mohli venovať jedna druhej... Keby nebola zaneprázdnená vlastnými starosťami a trápením, azda by vycítila, že to, čo jej chce priateľka povedať je naozaj veľmi dôležité...
Po skončení večera, zatiaľ čo iní zotrvali v rozhovoroch a robili pokánie, na ktoré kazateľ veľmi apeloval, zatiaľ čo sa ostatní v skupinkách modlili a túžili vyznávať s Petrom „Pane, dobre nám je tu, postavme tu tri stánky....“ zatiaľ čo sa niektorí vzájomne zdieľali a rozprávali o svojich životných každodenných bojoch, Marta nechtiac zabudla na priateľku a usilovne hľadala svoju tácku, na ktorej priniesla bábovku. Keď jej ju konečne ktosi podal z kuchynky, na priateľku sa len obrátila a z diaľky zamávala, že musí ísť, pre ňu najvyšší čas!
„Dlho sa zdržala?“ Kričala na manžela ešte z chodby odkladajúc kabát. Počula ako hrkoce s riadmi. Napriek svojmu handicapu sa vždy snažil pomôcť jej ako mohol, no Marta mu to málokedy dovolila.
„Áno!“ Vlastne by bola aj ostala kým neprídeš, ale....“ zháčil sa. To už Marta vošla do kuchyne a chmatom pozbierala popadané lyžičky zo zeme.
„Ponáhľala sa asi do práce, zajtra musí skoro vstávať,....“ Dopovedala namiesto manžela.
„Nemusí, zajtra nejde do práce..., mali sme návštevu... teda... návšteva prišla pre ňu, tak musela ísť...“
„Ako?“ Hľadela mu nechápavo do tváre.
„Kristínka sa nám bude vydávať, Marta! Prišiel pre ňu švárny mládenec!“
Marta vypleštila okále, temer jej lyžičky znova vypadli z rúk na zem. Sadla si na stoličku blízko manžela. Nerozumela tomu. Nechápala! V hlave jej prúdili myšlienky jedna za druhou, nevedela si ich súvisle usporiadať. Nevyznala sa v svojich emóciách, ktoré ju úplne ovládli.
„Ja... prečo o tom neviem?“ Vybuchla.
„Ona nepovie vlastnej matke,.... že.... vôbec som netušila, že má známosť.... Neunúvala sa, aby mi to povedala?“
„Martuška, no tak... Snažila sa ti to povedať.... Aj ti ešte určite povie....“ Chlácholil ju. „Nemala príležitosť.... vlastne ti to chcela povedať dnes, ale si sa veľmi ponáhľala...“
Marta rozrušene vstala od stola. Nevedela čo povedať. Bola si vedomá toho, že manžel hovorí pravdu, v poslednom čase sa so svojou dcérou skoro vôbec nerozprávala, bola príliš zaneprázdnená na to, aby jej venovala čas, aby ju vnímala ako bytosť, ktorú mala veľmi rada. Na druhej strane ale veľmi žiarlila na svojho manžela, ľutovala samú seba.
„Vlastnej matke nepovie...“ Plačlivo hundrala. Ako vždy pri podobných rozhovoroch, - monológoch, aj dnes začala utierať kuchynskú linku div ju nezodrela, odpratávať umytý riad a robiť iné „nevyhnutné“ domáce práce. Martin muž sa ju snažil upokojiť, objať, no nechcela. Potrebovala sa chvíľu počľapkať vo svojej zranenosti a obviniť z tejto nepríjemnej situácie celý svet, len nie seba. Hodnú chvíľu bolo počuť v kuchyni iba buchotanie, plieskanie a podobné nepríjemné zvuky, pomedzi ktoré starostlivo poťahovala nosom. Martin muž si našiel miesto pri stole, keďže ako vozičkár stále sedel, nemal veľmi na výber, iba vypočuť si tento rachot. Nepomohlo by mu, ani keby si chcel teraz ľahnúť, pretože by ju musel požiadať o pomoc, alebo keby sa premiestnil do vedľajšej izby, aj tam by počul Martino lamentovanie. Zobral z nízkej skrinky úhľadne povykladanej knihami a porcelánom Bibliu a začal si čítať. Marta si utrela ruky a v jednej chvíli sa otočila konečne k nemu.
„A je aspoň náš?“
Zdvihol hlavu od knihy: „Ako sa to vezme....“
„Akože: ako sa to vezme, veď buď je náš, alebo nie je.... Teda nie je?“ Zvýšila pohoršene hlas.
„Je z bratskej cirkvi.“ Odpovedal jednoducho. „A myslím, že je to veľmi správny mladý muž. Verí v Ježiša Krista! To je podstatné! Má veľmi dobré názory...“
„Ako to myslíš?“ Skočila mu rozčúlene do reči. „Chceš povedať, že je to jedno? Že nezáleží na tom, k čomu sme ju viedli? Počúvaj, odkedy si zmenil názor na túto vec?“
„Nezmenil som názor, Marta, ja sa len snažím pochopiť svoju dcéru.... a je jasné, že je najlepšie, keď sú mladí rovnakého vierovyznania, ale predsa len najdôležitejšie je to, aby človek úprimne veril v Ježiša Krista.“ Hovoril rozohnene. Marta ho málokedy zažila takého, preto od údivu mlčala. „Pozri sa len okolo seba, Marta, koľko našich chlapcov chodí u nás do kostola a pri tom každý večer posedávajú pri krčme ako keby nemali na práci nič zmysluplnejšie. Koľko z tých našich evanjelických chlapcov sa volajú „veriaci“ a pritom sa vysmievajú z tých, čo chodievajú na biblické hodiny, nemajú zmysel života a keď im spomenieš Ježiša Krista, tak nevedia o čom vlastne hovoríš, pretože spomínať to meno, nie je pre nich prirodzené! Takí sú to kresťania, Marta!“
Nastala tichá domácnosť. Marta si robila svoju prácu aj jej muž si robil ďalej svoju. Vedel, že v tejto chvíli nemá zmysel si nejakým spôsobom udobrovať ženu a ani to nemal v pláne. A Marta zas bola natoľko dotknutá, že pre svoju zranenosť nedokázala vidieť veci natoľko objektívne, aby tento rozhovor rozvíjala ďalej....
Nový týždeň priniesol nové starosti. Marta sa v nich strácala, míňal Som sa s ňou uprostred všetkých vecí, ktoré inak veriacemu slúžia na dobré.... Napriek všetkým stratám, napriek nedotknuteľnosti, ktorá bola najväčšou jej stratou, neprestal Som bojovať o jej srdce. Každý deň, keď prichádzala z práce domov úplne zmorená a zničená, čakal Som v jej dome na príležitosť, kedy sa jej budem môcť dotknúť. Medzitým jej manžel spoznával kto je SOM! Rodili sa v ňom nové túžby, nové predsavzatia, nové - MOJE sny. Bolo to dobrodružstvo, ktoré tento muž so mnou prežíval, keď naberal silu k novému životu vďaka svojej dcére a jej pravidelným návštevám, keď suché kosti ožívali , no Marta videla iba človeka o ktorého sa má starať, míňala sa zo zmyslom toho všetkého.
V stredu prišla dcéra znova. Nepokúšala sa ju pochopiť, aj keď tá sa veľmi snažila vysvetliť jej svoje konanie. Považovala celú situáciu, do ktorej rodinu dostala za zradu, a celý ten čas premýšľala len nad tým, ako ospravedlní toto všetko pred susedkami a priateľkami. Najviac ju trápilo, čo si o nej a o jej rodine ľudia pomyslia. Bolo spoločensky neprípustné, aby si dievča z evanjelickej rodiny zobralo chlapca iného vierovyznania. Nielenže veľmi dobre poznala tieto pravidlá, ale neraz ich sama prezentovala. A teraz jej vlastné dieťa urobilo takú hanbu....! Nemohla sa zmieriť s tým, že jej bezchybný kresťanský image je takto poškvrnený... No nič, svadbu bolo treba napriek tomu všetkému pripravovať, veď nebola žiadnou macochou. A tak nastali prípravy, vyberanie kuchára a hudby.... Toto robilo Marte veľké potešenie, vždy ju veľmi uspokojovalo, keď sa mohla prejaviť, ukázať ako vie veci zariadiť, ako sa vie postarať....
V piatok bol rad na ňu pri upratovaní kostola. Už vo štvrtok Marta rozmýšľala, ako sa tejto nepríjemnej udalosti vyhnúť. Nie žeby nechcela pomôcť, alebo nerada chodila do kostola..., no vedela, čo všetko sa pri takomto upratovaní premelie. Neraz ženy rozprávali o všetkom možnom i nemožnom, o tom čo sa deje v dedine, kto s kým chodí..... Bolo jej veľmi nepríjemné stretnúť sa s nimi, aj keď to boli jej priateľky. A tak sa rozhodla pre bezbolestnejšie riešenie a na upratovanie kostola jednoducho nešla. Na ďalší deň bola aj v obchode veľmi stručná, len aby neprišla do nejakého hlbšieho rozhovoru, nasledujúci deň sa radšej ani nezastavila pri susedke, ktorá si pri plôtiku opravovala záhony. „Och, tá je taká klebetnica.... iste by zo mňa všetko dostala a potom roznášala ďalej.. „ Pomyslela si a pridala do kroku, len čo odpovedala na pozdrav. A tak by to bolo pokračovalo ktovie ako dlho, keby sa niečo nestalo:
Jedného dňa SOM zrátal dni Martinej priateľky. Ako blesk z jasného neba sa rozšírila správa, že ju odviezlo áro a nevyzerá to s ňou dobre. Ľudia si šuškali kde – čo, každý mal vlastnú diagnózu. Marta práve doupratovala dom a upravila manželovi posteľ, keď sa rozleteli dvere a dnu vletelo malé dievčatko. Oči malo červené od plaču, líca opuchnuté a v jednej chvíli vystrašene hľadelo na Martu. Čo sa stalo, Pavlínka? Keď dievčatko neodpovedalo, Marta podišla k nemu a citlivo sa sklonila, aby porozumela týmto očiam. Slová ktoré začula vo svojej vlastnej kuchyni si bude pamätať navždy ešte veľmi dlho tĺkli z každej strany na jej hlavu: Babka ma poslala k vám.... mamička .... moja mamička... mamička zomrela! Zadúšala sa od plaču. Marte zdreveneli ruky a skamenela tvár. „Nie! To nemôže byť pravda! To nie je pravda! Čo sa stalo? Ako to? Prečo? Tisíc otázok jej výrilo hlavou, hlas sa dal do bolestného výkriku, na ktorý prišiel jej manžel. Pochopiac tú scénu, nevedel koho ratovať, či dievčatko, ktoré stratilo matku, alebo svoju ženu bledú ako krieda, ktorá si práve uvedomila, že prišla o najlepšiu priateľku. Chytro podal Marte pohár vody a objal plačúcu Pavlínku. Plakali spolu, aj keď nikto nerozumel tej strašnej udalosti.

V úplne inom čase a v úplne inej krajine sa pre troch ľudí zastavil svet. Súrodenci, vášnivo milujúci život, ktorí mali možnosť nazrieť do zrkadla Pravdy, ktorí boli tak blízko životu, tak blízko večnosti.... Práve tí obdarovaní teraz s horkou príchuťou bolesti žialili nad stratou.
„Nemalo sa to stať! Vôbec to tak nemalo byť! Prečo sa to stalo?“ Kričala Marta z plného hrdla. „Keby si bol tu... Keby si sa o nás viac staral... ! Keby si prišiel skôr? Prečo si to dopustil?“ Toľko otázok vyselo vo vzduchu ako nejaké dusívé sparno, ktorého sa neviete zbaviť kým nezaprší! Na okamih by sme mohli uveriť, že sú to výčitky zatvrdeného srdca! No nie je to tak. Toto sú pravdivé otázky práve zlomeného srdca, ktoré bolo roztrieštené na tisíc malých kúskov, aby ich veľká neviditeľná najmocnejšia ruka zmiesila ako cesto a vyformovala do tvaru srdca, aby mohlo byť premenené z kamenného na mäsité. Toto je vrchol začiatku cesty, na ktorom sa triešti srdce pred Bohom, aby mohol doň preniknúť a vyčistiť svojou svätou realitou. Skutočná pravdivá realita života, tak čistá a priezračná, tak jasná... v ktorej sa nedá nič utajiť, nič zakryť. Azda prvý raz pochopila, o čo Ježišovi ide! O čo mu išlo, keď ju volal, aby sedela pri Jeho nohách a prvý krát spoznala, že život je príliš vzácny na to, aby sa na niečo hrala, aby sa snažila iba vyhovieť iným, aby ukázala ako sa vie postarať... Áno. Život je príliš drahý na to, aby sme žili povrchne, neboli slobodní vo svojom konaní, aby sme nerozlišovali, čo je podstatné. Príliš drahý na to, aby sme ho nežili skutočne, iba akože, aby sme sa tvárili na niečo iné čo sme!
Keď jej prvý raz povedal, že je ustarostená a rieši mnohé veci, ktoré nie sú podstatné.... Keď ju porovnal s Máriou a neocenil jej aktivitu.... Och aká bola nechápavá!
A teraz stála nad márami svojho mŕtveho brata a veľmi dobre vedela aký je život drahý, ale tiež presne vedela v Kom život spočíva a Kto je On! Pravý priateľ! On je ten, kto ju pozná! Dokonale pozná. Nik predtým nepoznal jej srdce, neprenikol doň tak hlboko ako On. Nik iný neprehliadol jej zmýšľanie a cítenie tak, ako On! Už vtedy, keď sedel v ich dome a rozprával s jej sestrou Máriou vedela, že ju odhalil, že vedel, kto je, čoho sa bojí a čo ukrýva za svojou sebestačnosťou, schopnosťou, starostlivosťou.... Ale prečo takto? Prečo? Či nemohol....? Ako dusivé sparno, kým nezaprší.... v skutočnosti už zapršalo, len Marta o tom ešte nevedela.... Pretože prší vtedy, keď je tam On!

Vráťme sa do nášho času a našej krajiny. Kým biblická Marta oplakávala svojho brata a rozmýšľala nad všetkým, čo jej kedy Ježiš povedal, naša Marta nabrala síl, pozviechala sa zo žiaľu, obliekla kabát a vybrala sa s Pavlínkou do domu jej babky. Ako sa blížili k tomu domu plnému smútku, čoraz viac jej kroky oťaželi a hrdlo zovierala úzkosť. Ešte stále dúfala v kútiku srdca, že to môže byť nejaký omyl... a to ju povzbudilo k ďalším krokom vpred. Len čo zaklopala a vošla dnu, všetko jej bolo jasné! Naozaj zomrela. Naozaj sa to stalo: Pavlínkina babka jej cez smútok porozprávala, že jej priateľke pred niekoľkými týždňami diagnostikovali ťažký druh rakoviny, ktorý sa nedal liečiť. „Nedalo sa jej pomôcť.“ Povedala nakoniec Pavlínkina babka. Až v tejto chvíli doľahli všetky skutočnosti na Martu. Spomenula si na ich posledný rozhovor, na to, ako jej chcela niečo dôležité povedať.... Bolo to iste toto a ona ju vôbec nepočúvala. Vôbec sa o ňu nestarala.... Marta vybehla splašene z domu nedbajúc na svoje slzy... Azda prvý raz skutočne plakala. Prvý raz plakala vydávajúc zo seba všetku bolesť a utrpenie bez ostychu a bez sebakontrolovania, plakala nie nad stratou priateľky, ale nad sebou samou, nad svojou vlastnou úbohosťou.
Jesenný dážď sa ticho spúšťal na malú krajinu v údolí, no Marta ho nevnímala. Necítila kvapky, ktoré jej stekali po tvári , ktoré jej zmočili vlasy a boli úplne všade, šušťali vo vzduchu a magicky sa dotýkali zeme. Marta na chvíľu zastala a privrela oči. Predstavila si všetky tie stratené chvíle, všetko o čo prišla svojou povrchnosťou. Možno verila, že keď ich otvorí znova, niečo sa stane. Ocitne sa niekde v inej dobe, v inom priestore, že to, čo sa stalo sa nestane. Radšej by bola dvadsaťročnou novomanželkou, ktorá má konkrétne predstavy o živote a ktorá sa zdieľa so svojou priateľkou niekde na mostíku nad riekou.... Najradšej by jej povedala, ako ju má rada a čo všetko sa stalo že je iná ako bola. Najradšej by.... No keď otvorila oči, nič sa nestalo. Okolo nej boli šedé domy , dážď šušťal čoraz viac a jej najlepšia priateľka bola mŕtva.

3. kapitola
„Prosíš si chlebík s maslom, alebo ti dám jogurtík?“
Dožadovala sa Marta odpovede upretým pohľadom na dievčatko za stolom. Už hodnú chvíľu sa takto vypytovala. Márne.
„Moja zlatá, musíš niečo papkať!“
Keď nereagovala, Marta zobrala kúsok chleba, natrela ho a položila s pohárom teplého mlieka pred ňu. Mĺčky si prisadla a čakala, že po ňom po chvíli predsa len siahne. Nič. Prázdny pohľad upretý kamsi do neznáma.
„Prosím ťa, jedz, budeme meškať do školy!“ Povedala trocha podráždene. Malá sa ani nepohla. Marta nato vstala a vybehla z kuchyne do spálne, kde na posteli sedel jej manžel. Sadla k nemu a zložiac ruky do lona sťažovala sa: „Neviem, čo s ňou robiť... úplne ma ignoruje. Asi to nebol dobrý nápad, zobrať ju sem.... A navyše, nič nestíham. Odkedy je tu, v domácnosti mám neporiadok, nemôžem ísť ani na spevokol ani ...“
„Marta, ukľudni sa!“ Zastavil ju manžel. „Veď toto nie je podstatné! Pavlínka je vystrašená rovnako ako my všetci. Uvedom si, že stratila mamu! Je to malé dieťa. Nemôžeš očakávať, že sa bude správať ako keby sa nič nestalo.... chce to čas...“ Hovoril rozvážne a z hlasu mu bolo cítiť pokoj.
Inokedy by takéto reči Martu neprinútili rozmýšľať. Ale ona už nebola ako inokedy. Nič nebolo ako inokedy. Martu Boh zastavil a teraz ju pomalými krôčikmi učil novým veciam a toto bola práve jedna z tých chvíľ, keď vedela, že tu nestačí jej schopnosť poradiť si so všetkým.
„Chápem, že si unavená.“ Dotkol sa jej mimovoľne ruky. Marta zdvihla spýtavo hlavu a mĺčky na neho hľadela. Chvíľu bolo ticho. Vnímala jeho oporu, ako sa z toho, čo ona pochovala svojimi snahami, prebúdza jeho mužské povedomie. V tej chvíli pochopila ako veľmi mu ublížila, keď ho nenechala, aby bol vedľa nej mužom. Spravila z neho bábku, trosku.... Niekoho, kto vedľa nej neznamenal ako osobnosť vôbec nič, niekoho, o koho sa bolo treba starať. Bola zodpovedná za to, kto bol on po jej boku.
„Môžeme sa za to modliť, ak chceš...“ Prerušil nečakane tok jej myšlienok. Neodpovedala, no on predsa začal prosiť svojho Pána o múdrosť a silu v tejto situácii. Marta hltala každé jeho slovo, ako keby sa vpíjalo do jej tela, prehnalo každou bunkou... A nakoniec zopakovala za ním: „Amen.“ Aj keď sama povedala iba to jediné slovo, bola to najvrúcnejšia a najúprimnejšia modlitba akú sa kedy modlila.
Za celé tie roky prechádzal Ježiš okolo. Za celé tie roky čo vošiel do jej domácnosti sa s Ním minula vo dverách. Teraz bol tu. Bol tu živý Boh a Ona ho konečne stretla!


Na druhý deň sa scenár opakoval. Pavlínka nechcela jesť, no Marta už neušla z izby. Sadla si k dieťaťu a s láskou ho začala kŕmiť. Netušila čo tým spôsobí. Niečo sa v malom srdiečku prelomilo a začalo žalostne plakať. Dral sa jeden vzlyk za druhým, slzy stekali po drobučkej tvári. Marta ju odsunula od stola a zobrala na ruky. Hlávku si oprela o rameno a silno ju objala. Dievčatko plakalo čoraz hlasnejšie. Začala ho tíšiť a hladkať po vlasoch. Sama bola prekvapená, kde sa to v nej berie. Ako je možné, že napriek tom, že vôbec nepremýšľa nad tým, čo by mala robiť v tejto chvíli, presne vie čo robí a funguje to.... Vedela, ... cítila, že to nie je z nej, že toto je On, ten ku ktorému sa modlil jej manžel a ktorého stretla včera v spálni.
„Sľubujem, že už budem dobrá, teta!“ Vyleteli Pavlínke slová z úst ako niečo neskrotené, čo sa konečne predralo von a čo nemohla zastaviť. „Už nebudem hnevať! Už budem poslúchať! Preto mamička odišla do neba? Lebo som bola zlá?“
Pri týchto slovách Marta takmer zmeravela. Netušila, že niečo tak ťaživé môže ležať na tej malej dušičke, ktorú teraz držala v náručí.
„Pavlínka, ako ti to mohlo napadnúť? Moja, krásna...“ Chlácholila ju. Slzy jej pritom vošli do očí, trvalo jej chvíľu, kým sama mohla vyriecť slova a kým dievčatko aspoň na chvíľku zmĺklo.
„Pavlínka, ty si veľmi dobré dievčatko. Mamička ťa mala veľmi rada. Neodišla preto, že si bola zlá. Vieš, mamička bola chorá a za to ty nemôžeš. Ľudia odchádzajú do neba, keď ich Boh zavolá....“
Pokúšala sa vysvetliť nevysvetliteľné. Ešte stále híkala od plaču, ktorý pomaly stíchol. Neprestávala jej hladiť vlasy a potom mimovoľne začala spievať pieseň ktorú si pamätala z kostola :
„skala vekov, Tvoja skríš, ukry ma a srdce stíš....“
Precitla. Ako jej len bolo teraz dobre. Tak dávno necítila objatie detských ručičiek, tak dávno nemohla vziať si dieťa na ruky bez toho, aby pri tom nemyslela na prácu alebo sa niekam neponáhľala. Iba tak, z lásky, lebo chcela. Lebo to potrebovala! Lebo musela! A stala sa neuveriteľná zázračná vec. Čas sa konečne zastavil. Aj to neurobila ona. Nemohla! Nevedela! Urobil to On. Vedela to. On zastavil čas, aby mohla v túto chvíli vnímať detské objatie a tešiť sa z neho. A tiež aby nebolo nič dôležitejšie ako toto. Teraz presne vedela, prečo sa to všetko stalo. Prečo jej najlepšia priateľka musela zomrieť, aj keď je to ešte stále nepochopiteľné a nevysvetliteľné presne tak, ako tieto veci nevysvetliteľné a nepochopiteľné bývajú, presne ako je nepochopiteľný nekonečný Boh. No kdesi v hĺbke srdca tušila, že sa to stalo práve pre túto chvíľu, aby mohla vnímať tieto detské ručičky čo ju objímali a cítiť chvenie vo vojom vnútri, aby mohla hľadieť iným spôsobom na svojho manžela, voči ktorému sa tak prehrešila. Aby mohla vidieť veci také aké sú. Tušila, že sa to stalo, aby jej Boh zastavil čas a ukázal, čo je dôležité!

„Keby si býval tu, Pane, môj brat by nebol zomrel.“ Zopakovala Marta znova. Videla na ňom, že aj on je smutný. Lazár bol jeho priateľ. Dokonca sa jej zdalo, že plače, keď mu ukázala, kde ho položili. Videli ste už plakať Boha? Ona to videla. Dala zavolať aj sestru Máriu a všetci tí priatelia, ktorí ich prevádzali bolesťou stáli dookola a boli tak bezmocní... presne ako ona. A potom ho videla ako sa modlí a zrazu nepochopiteľne plní sily sa postavil a zakričal do toho mŕtveho hrobu: „Lazár, poď von“ Bolo to hromové a desivé zavolanie, pri ktorom nabehne človeku husia koža. Marta vedela, že sa stane niečo podobné. Za ten čas čo ho mala možnosť spoznávať robil proste nepredvídateľné, nepochopiteľné veci aké môže robiť jedine Boh. Na vlastné oči videla, ako jej mŕtvi brat vyšiel z toho tmavého hrozného hrobu a bol úplne živý a v poriadku! Keby tam nebol On, azda by zostala v šoku a museli by oživovať ju. Ale že tam bol On, proste už ju to neprekvapovalo, nedesilo. Už len jej telo sa triaslo a tešilo zároveň, len jej telo vydávalo zvláštne zvuky návalov hrôzy i radosti. Málokto mohol vidieť, ako ožije mŕtvy brat a ona to videla! A vedela, že keď je tu Ježiš, už ju nemôže nič prekvapiť. Hlavne že bol tu.