zamyslenia:

Rímskym 15, 4 - 13

Kristus nám dal budúcnosť

Som stroskotanec z lode, ktorá nemôže pokračovať v plavbe. Mám nádej? Alebo úbožiak – bezdomovec – vyvrheľ spoločnosti… Som trebars otrok, ktorý nemá vlastnú slobodu, ale patrí pánovi. Alebo človek chorý na rakovinu… Mám nádej??? Milý čitateľ! Apoštol v dnešnom texte začína a končí nádejou. Akoby nás učil, že nádej je veľmi dôležitá pre náš život. Život bez nádeje sa žial mnohokrát podobá stroskotanej lodi, ktora už nedokáže pokracovat v plavbe. Nádej znamená budúcnosť! Každý deň vidím ľudí utápajúcich sa v alkohole, ktorí neveria v svoju budúcnosť. Avšak nemyslím si, žeby nemali budúcnosť. Nádej totiž nie je nejaká klamná útopia, viera v niečo, čo nevieme ako skončí. Vdaka Kristu naša nádej nie je založená na nejakých našich ludských túžbach, predstavách alebo pocitoch. Apoštol hovorí o tom, že našu nádej máme zakorenenú v Božom Slove. Moja nádej je založená na skúsenosti, že Ježiš Kristus položil svoj vlastný život za mňa, stroskotanca, úbožiaka, bezdomovca, otroka či človeka chorého na rakovinu, aby som ja nemusel zomrieť. Dal mi tým budúcnosť s Ním. Mám teda nádej, pretože mám budúcnosť s Kristom. „Boh nádeje nech nás teda naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby sme sa mocou Ducha sv. rozhojňovali v nádeji.“



Izaiáš 43, 14 - 21

Boh robí zázraky!

Sú dni, keď stojíme uprostred púšte a vyprahnuto žíznime po vode. Tak radi by sme ju dožičili i ľuďom okolo nás, ktorí zomierajú bez Krista. Sú situácie, z ktorých jednoducho nevieme nájsť cestu, zdá sa nám, že budeme nekonečne blúdiť v nejakom probléme bez vidiny zmyslu či šťastného konca. Možno sa už dlho modlíme za ľudí, možno sa dlho snažíme o to, aby poznali Krista, no okolo nás je stále púšť. Zväčša zrátame vojsko nepriateľa, a myšlienkovo zostaneme pri svojich vlastných silách a pochopiteľne ... vzdávame to! Časom sa sami stávame púšťou. Keď toto píšem, 15 roč. dievča choré na zvláštny a veľmi ťažký druh rakoviny zápasí o život. Lekári už pristúpili na udržiavaciu liečbu, už pre ňu nemôžu urobiť vôbec nič. No napriek tomu, jej rodičia nestrácajú nádej v Bohu. Mama tohto dievčaťa neustále informuje o jej stave ľudí , ktorí sa za ňu modlia, kde píše: „Dôverujeme Bohu.“ Nevidí iba zlé prognózy lekárov. Vidí Boha, ktorý spravil cestu cez more. Ten Boh dnes zasľubuje i cestu v púšti a rieky v pustatine. Neustávajme v modlitbách za druhých, nebojme sa veriť v Božie zázraky! Aj situácia, ktorá sa nám zdá bezvýchodisková, s Bohom má určite zmysel a východisko, Boh môže v okamihu meniť veci. A aj tam, kde je úplná pustatina, Boh môže urobiť kúpalisko.


Izaiáš 42, 18 - 25

Vidíš veľké veci, ale si ich nevšímaš

Na detskúbesiedku prichádza dieťa, ktoré neustále vyrušuje. Vytáča ma, že bráni v prácis ostatnými deťmi. Po rozhovore s manželom zistím, že nemá mamičku.Pravidelné vystrájanie je zúfalým volaním o pomoc. Ale som slepá, aby somto videla. Cestou z nákupu stretnem tetu, ktorá sa mi žaluje, rozprávapritom o všetkom možnom. Trpezlivo ju vypočujem, no som príliš hluchá nato, aby som počula, čo mi tým chce povedať. Nevidím, že veľmi potrebuje, aby somjej zvestovala evanjelium, doslova žízni po usmernení, po Božích slovách lásky.Nevidím, že ma Boh chce použiť.

Žijeme uprostredtragédii a trápia nás ťažké situácie, cez ktoré k nám Boh hovorí, volá k pokániu, cezktoré chce konať, no napriek tomu sa pýtame: „Čo sa to deje? Prečo?“ „Vidí veľké veci, ale si ich nevšíma, máotvorené uši, ale nepočuje!“ (20.v) To nie je len kritika, to sa Boh dotýkanašich očí a uší. Keď nám Boh hovorí : „Vyhluchí, čujte, vy slepí, rozhliadnite sa, aby ste videli“ otvára naše očii uši. Boh nás chce použiť pre svoje dielo a toto je Jeho ozdravujúceSlovo, aby sme boli účastní toho, čo robí. Vovádza nás ním do Svojej blízkosti,kde odhaľuje veľké veci, ktoré sme doteraz nevideli. Tak teda: „Vy hluchí, čujte, vy slepí, rozhliadnite sa,aby ste videli!“



Ján 6, 1 - 15

Čo dokáže Boh s našimi malými možnosťami?

Keď sme postavení pred dôležité rozhodnutia, zvažujeme možnosti. Vo väčšine prípadov sa spoliehame na svoj zdravý rozum, ktorým hodnotíme situáciu, rozmýšľame do budúcnosti, čo naše rozhodnutie prinesie. Potom, si vyberieme možnosť, ktorá sa nám zdá naj. Pravda je však taká, že niekedy zdravý rozum nestačí. Niekedy nás proste obmedzuje. Boh je predsa neobmedzený a Jeho konanie, Jeho možnosti nemôžeme iba tak nasúkať do našich rozmerov. Otázka teda spočíva v tom, či hľadíme „zdravým rozumom“ na svoje možnosti, alebo rátame aj s možnosťami neobmedzeného Boha.
V prečítanom príbehu máme niekoľko postáv, ktoré stoja za povšimnutie:
Učeník Ondrej sa nám v mnohom podobá. Rovnakým spôsobom hodnotí situáciu. Oznamuje, že k dispozícii sú dve rybičky a päť chlebov a vzápätí konštatuje, že je to pre toľký národ málo. Je sympatické, že Ondrej vôbec spomína Pánovi Ježišovi tých pár kúskov jedla. Iný by sa týmito možnosťami ani nezapodieval. Ondrej sa javí ako iniciatívny človek, no jeho aktivita končí práve pri „zdravom rozume.“
Aj ty si iniciatívny človek? Si rád, keď proste všetko klape a veľmi sa snažíš, aby boli veci tak, ako majú byť? Možno sa neprizeráš s ostatnými, keď sa niečo nepríjemné deje, ale si prvý, kto stojí pri Pánovi, prvý, kto chce riešiť situáciu. Azda si nezabudol ako Ondrej, kto pri tebe stojí...?! Predsa Boh, ktorému nie je nič nemožné! Nie ty máš byť skvelý vo svojich snahách, ale On je a má byť skvelý pri všetkom čo robíš. Výzva od Ondreja znie: Prines Pánovi na kolenách celú situáciu. Povedz mu o úplných drobnostiach, o všetkom, aj o tom, ako to vnímaš ty. No nezabudni, milý človek, že vedľa teba stojí živý Boh, ktorého možnosti sú neobmedzené.
Ježiš má nápad! To je úžasná správa! To je evanjelium: Ježiš má vždy riešenie. On vie, ako z každej situácie, vie, ako ju vyriešiť. Keby sme v dôvere spoliehali na Ježiša, vnímali Jeho prítomnosť vo všetkom čo robíme každý deň, ušetrili by sme si mnoho stresov a nepokoja. Všimnime si, že Ježiš nekoná v príbehu ako nejaký čarodejník, ktorého by si Ondrej alebo prítomní hladní ľudia použili! Hladný zástup ani učeníci proste nemajú riešenie. Jediná vec, ktorú môžu urobiť je spoľahnúť na Ježiša. A ten úplne suverénne hovorí čo majú robiť. Ak sa správame voči Pánovi ako tí, ktorí majú nápad a žiadame Ho o jeho zrealizovanie, v skutočnosti mu neveríme. Naša viera by mala prekročiť náš obmedzený rozum, to znamená vydať Pánovi situáciu a nechať Ho rozhodnúť, nechať Ho, aby ukázal čo s ňou...
Ježiš koná! – dobrorečí a rozdáva! Tu sa môžeme učiť od samotného Ježiša dvom veciam: 1.S pokojom berie chlieb a dobrorečí za to, čo má. Koľko toho denne ofrfleme. Ako dokážeme oplakávať naše životné situácie, lamentovať nad tým, čo máme, či nemáme. Ježiš dobrorečí nad tým málom čo je.
2.A hneď nato rozdáva sediacim. Toto je krok viery: Ježiš proste ide do toho s tým, čo má. – Takúto dôveru chce od nás Ježiš. Ak má pre nás riešenie, a svojím Duchom nás vedie, ukazuje, čo máme urobiť, potom ostáva jediné: Skúsiť to! Nespoliehať sa len na vlastný rozum, nepozerať na svoje malé možnosti, ale urobiť odvážny krok viery, ktorý je Jeho vôľou, Jeho riešením pre nás!
Chlapec, ktorý stojí na začiatku príbehu tu zohráva nepatrnú rolu. Neurobil vôbec nič, len mal „náhodou“ so sebou päť chlebov a dve rybky a tieto dal k dispozícii. Mohol si ich nechať, mohol „zdravo uvažovať“, aby aspoň on neostal hladný... Je chválihodné, že sa spoľahol na autoritu Pána Ježiša a nerozmýšľal sebecky. Aj keď máme pocit, že nemáme vôbec nič, čo by stálo za reč, čo by sme mohli Bohu nechať, predsa len aj z toho mála Boh môže urobiť zázrak úžasných rozmerov, ktorí bude mnohým na požehnanie!
Otázky na zamyslenie: 1.V ktorých situáciách spolieham iba na zdravý rozum?
2. Čím disponujem? Akými darmi, schopnosťami? Čo mám, čo by som mohol nechať k dispozícii Pánovi Ježišovi?
3. Ako ma naposledy prekvapil Boh svojími možnosťami?

Stíš sa

Je neskorá večerná hodina. Práve ste uložili svoje deti do postele, alebo sa konečne odtrhli od televízora, kde dávali veľmi zaujímavý film, po ktorom zvyčajne ostávame úplne rozbití, s roztrúsenými myšlienkami, plní nepokoja. Ešte niečo pripraviť na zajtrajší deň.... a stíšiť sa.... Oči vám klipkajú od únavy, nútite svoje premožené ospalé telo, aby ešte malinkú chvíľku vydržalo a snažíte sa udržať svoje viečka otvorené. Nedarí sa. Zakončíte toto trápenie „Otčenášom“, veď ten by sme predsa mali vedieť aj zo sna... Zlý scenár? Nestáva sa vám to? Dobre teda, iná možnosť: Ráno vyskočíte z postele na tyranizujúce vyzváňanie budíka a s hrôzou zistíte, že tento sa vás snažil už dobrú pól hodinu zobudiť. Chytro vhupnete do šiat, umyjete sa, o raňajkách sa nedá ani hovoriť, ak chcete ešte vychystať deti, alebo tí, čo takéto povinnosti nemajú, pripraviť nejaké veci, aby mohol začať nový deň. A ešte stíšiť.... Fú! Tak na toto ostane priestor v škole cez prestávku, cestou vo vlaku alebo žeby v aute na ceste do práce? Hm.... A načo presne tam ostane čas???
Zvyčajne v takýchto uponáhľaných chvíľach vysypeme na Boha všetky naše potreby, problémy, a požiadavky a nazývame to modlitbou. Chceme byť úspešní, chceme, aby sa nám darilo v tom, čo robíme, čím žijeme. A Boh je tu predsa na to! Alebo nie? Je povinný vypočuť si naše dezorientované, chaotické prosby, či úpenlivé, bezradné modlitby, ktoré sú výkrikom vo chvíľach beznádeje?
Modlitba = komunikácia s Bohom
Učili nás, že modlitba je komunikácia s Bohom. Komunikácia predpokladá dve zainteresované strany. Dve aktívne strany. Predstava, že „ja“ rozprávam a Boh má iba počúvať, je veľmi pomýlená a skrýva v sebe kus nášho ľudského egoizmu – človečiny poznačenej hriechom. No pravda je taká, že mnohokrát sa uchyľujeme práve iba k takejto „komunikácii“. Samozrejme, že Boh ako náš úžasný Otec naozaj vždy počúva, čo mu rozprávame, ale ak obmedzujeme náš vzťah k Nemu iba na chabé chaotické výkriky duše, ktorá sa nestíha zorientovať ani v tom, čo sa okolo nej deje a prečo sa to deje, potom prichádzame o úžasné požehnanie počúvať, keď hovorí Boh. Prichádzame o skutočnú hĺbku vzťahu s Bohom, ku ktorému nás stvoril a povolal, o Jeho vedenie v každučkej minúte svojho života. Prichádzame o zázrak večnosti, ktorý môžeme útržkom zachytiť vo svojom ľudskom materialisticky orientovanom svete. Elizabeth Barrettová-Browningová napísala: „Zem, tá je celá nebom preplnená, a v každom bežnom kríku horí Boh, no len kto vidí, topánky si zloží, tí druhí jedia plody pri kríkoch.“ Tak veľmi by som chcela vyzuť svoje topánky. A čo vy? Tiež chcete? Skúsme rozmýšľať, ako sa to dá....
V Žalme 46,11 sa píše: „Utíchnite a poznajte, že ja som Boh, som vyvýšený medzi národmi, vyvýšený na zemi!
Utíchnite! Stíchnite! Stíšte sa! Počúvajte konečne, čo Boh hovorí! Už prestaňte rozprávať! Už mlčte! Práve toto je prvý krok k tomu, aby sme mohli počuť, keď do nášho života hovorí Boh. Utíchnuť, znamená sústrediť sa na Jeho slovo. Znamená to očakávať na Jeho zachraňujúce a pretvárajúce konanie, zatúžiť po skutočnej Božej prítomnosti a vytvoriť priestor preto, aby sme boli schopní bytostne ju vnímať a byť ňou zasiahnutí.
V dnešnom svete zhonu a hluku, kde sa čas ráta na desatiny sekúnd, je to veľmi ťažké. Vo svete, v ktorom kričia výklady najnovšej módy a určujú nám, čomu máme podriadiť svoj vkus a voľný čas, vo svete zaplavenom miliónmi „životne dôležitých“ informácii prehlušujúcich našu myseľ, je Boží hlas mnohokrát iba tichým nejasným šepotom, o ktorom sami rozhodujeme, či si ho vôbec vypočujeme a či mu budeme veriť. Vo svete plnom pokrivených právd, neutíchajúcej hudby, všelijakých akcii, ktoré nám organizujú čas a nútia k neustálemu pohybu, zaznieva slovo: Utíchnite! Taktiež našim bezduchým modlitbám, našim výhovorkám, plánom a predstavám o vlastnom živote, by malo zaznieť „utíchnite“!
Poznajte, že ja som Boh - Práve toto je koreň našich problémov: Nemáme túžbu spoznávať živého Boha. V skutočnosti moje staré „ja“ –„rušiace sa v zlých klamných žiadostiach“ (Ef 4,22), vôbec nechce počúvať Boha, nechce Ho spoznať, pretože to automaticky znamená kapituláciu starého človeka, ktorý sa ešte vždy dožaduje svojho práva. Znamená to pokorenie, podrobenie sa Božej vláde, Božiemu vedeniu. Ja predsa nechcem, aby mi niekto organizoval život. Ja Ho vlastne nechcem počuť, v skutočnosti s Ním vôbec nechcem hovoriť. Moje staré „ja“ prišlo na „skvelý“ nápad ako oklamať moje nové „ja“ –„nového človeka stvoreného podľa Boha v spravodlivosti a svätosti pravdy.“ (Ef 4,24) Simulujeme, že sa modlíme. Šikovne sa pretvarujeme, že to, čo hovoríme, myslíme vážne a že to úplne stačí pre budovanie vzťahu s Bohom, aj keď v skutočnosti nám ide iba o akési zadosťučinenie Bohu, či dokonca nášmu svedomiu. Preto máme toľko problémov so stíšením sa pred Bohom. ...Ešte raz. Ako to bolo v tej básni?: “len kto vidí, topánky si zloží, tí druhí jedia plody pri kríkoch“
Ešte že je tu Boh, ktorý sa sám dáva spoznávať, že to neostáva na nás samých. On prichádza a svojou prítomnosťou mení staré „ja“, otvára naše oči, aby sme ten „krík“ videli, aby sme v ňom videli Boha. Otvára naše uši, aby sme počuli. S Lutherom vyznávame v Malom katechizme: „Verím, že ja zo svojho vlastného rozumu a zo svojej sily nemôžem v Ježiša Krista, môjho Pána, veriť ani k Nemu prísť, ale že ma Duch svätý evanjeliom povolal, svojimi darmi osvietil, v pravej viere posvätil a zachoval...“ Úžasná Božia milosť, v ktorej sa ti Boh dáva poznať, človeče! Poznaj, že On je Boh!
V jednej mládežníckej piesni sa spieva: „Stíš sa, lebo svätý Boh a Pán, On je tu prítomný“ Keď ideme na kolená, uvedomujeme si a uznávame prítomnosť Svätého Boha. Podriaďujeme sa tým Jeho autorite. Uznávame Jeho majestát a Jeho vládu nad našimi životmi. Vydávame sa Mu úplne a bezvýhradne. Najprv v pokore publikána vyznávame „buď milostivý mne hriešnemu“ (Lk 18,13b) a potom čakáme, čo bude hovoriť do našej konkrétnej situácie, ktorú prežívame, do dňa, ktorý je pred nami, či ako zhodnotí deň, ktorý je za nami. Vstúpiť v modlitbe do komunikácie s Bohom, znamená rešpektovať Jeho zvrchovanosť a Jeho vôľu. Vtedy tíchnu naše predstavy, naše plány o živote a poznávame Jeho vôľu s naším životom. Poznávame, že On je Boh a čakáme na Jeho vedenie. To znamená zložiť svoje topánky.... to znamená stíšiť sa.
Vyvýšený medzi národmi, vyvýšený na zemi
V poslednej dobe sa deje okolo nás mnoho zvláštnych vecí, ktorým nerozumieme. Vyvolávajú v nás strach, obavy z budúcnosti, nepokoj... Boh nás nimi zasahuje v našej pohodlnej existencii, akoby nás viac upozorňoval na Seba samého. Počúvame rôzne informácie z diania v politike, vnímame neutešený stav našej spoločnosti a sme taktiež smutní až roztrpčení z tragickej situácie v cirkvi. Mnohé národy trpia pohromami... To všetko nás má hlboko zasiahnuť a osloviť, že On je Boh „vyvýšený medzi národmi, vyvýšený na zemi.“
Tragédia, ktorá zasiahla Poľsko, zrúcaniny, ktoré ostali na Haiti... mnoho iných tragédii, nás vedú do Božej blízkosti a k skutočnému uvedomeniu si Jeho prítomnosti. Boh sa aj takýmto spôsobom vyvyšuje a chce konať v národoch svoje zachraňujúce dielo. Volá nás do užšieho kontaktu s Ním, do pravého nefalšovaného spoločenstva, kde nieto miesta pre falošnú uhladenú zbožnosť a pokrytectvo. Uvedomujem si, že v tomto čase už naozaj nie je priestor na to, aby sme sa iba hrali na zbožných kresťanov. Je čas, keď nás Boh volá ku hľadaniu Pravdy, k nekompromisnej viere. Kladieme Mu otázky tipu: Prečo? Čo sa to deje? Aký to má zmysel? A možno konečne aj čakáme na Jeho slovo plné milosti, lásky, odpustenia a oslobodenia. Je smutné, že mnoho ľudí ostáva aj v týchto otázkach zatrpknutých a ešte aj v takýchto chvíľach majú svoje odpovede smerujúce k obviňovaniu Boha. Pokora pred Bohom, rešpektovanie Jeho zvrchovanosti nám chýba k tomu, aby sme mohli naozaj stíchnuť a poznať, že On je Boh, ktorý je vyvýšený medzi národmi, vyvýšený na zemi.....
Čo môžeš získať, človeče, v Jeho blízkosti? Čo sa stane keď si zložíš topánky?
1. Boh chce pretvárať tvoj charakter
Spomínaná báseň Baretovej je na motív Mojžiša. (2.Moj 3,1-6) Práve na jeho živote môžeme vidieť, ako ho Boh premieňal, ako z človeka neschopného sa vyjadrovať urobil vodcu pre Izraelský národ, človeka, ktorý bol Ním použitý. V Božej blízkosti, sme vyučovaní Jeho sv. Duchom. Náš charakter Pán Boh premieňa na svoj obraz, „aby sme verní pravde, v láske rástli v každom ohľade v Toho, ktorý je Hlava, v Krista“ (Ef 4,15). Nikdy nebudeme dokonalí, ale ako hovorí Luther: „starý Adam (t. j. hriešny človek) má byť v nás každodennou ľútosťou a pokáním so všetkými hriechmi a zlými žiadosťami topený a mŕtveny a že zase každý deň má v nás vychádzať a povstávať nový človek, ktorý by v spravodlivosti a čistote života žil pred Bohom naveky.“ Teda každý jeden deň strávený v kontakte s Pánom Ježišom je neustály zápas o to, aby v našich myšlienkach, slovách aj činoch bol víťazom Kristus. Už mnohokrát sme si mohli uvedomiť, že naše snahy o zlepšenie života, končia neúspechmi, ak zostávajú iba našimi snahami a nie je v nich Boh. Iba Pán Boh môže premieňať náš charakter. Môže nás meniť na ľudí, ktorí milujú Boha aj blížnych. A robí to práve vo chvíľach, ktoré trávime intenzívne s Ním – na kolenách. „My všetci akoby v zrkadle vidíme s odkrytou tvárou slávu Pánovu, keď Duch Pánov premieňa nás v tej istý obraz zo slávy do slávy.“ (2.Kor 3,18)
2. Boh ťa túži viesť v konkrétnych situáciách života
Mojžiš od chvíle, čo zložil svoje topánky pred Bohom, každú situáciu konzultoval s Ním. Len preto mohol byť Izrael zachránený, že Mojžiš bol nástrojom v Božích rukách, nechal sa Ním viesť.
Denne robíme toľko nesprávnych rozhodnutí iba preto, že sa chceme rozhodovať sami. Riadime sa svojimi vlastnými pocitmi, svojim rozumom, ktorý je ale zasiahnutý hriechom. V mnohých situáciách si nevieme vôbec rady a sme zúfalí. Až keď niečo „pokašleme“, potom prosíme Boha, aby to napravil. O čo jednoduchšie a ľahšie by sa nám žilo, keby sme sa pýtali Pána v každú chvíľu, čo je Jeho vôľa a nechali sa Ním viesť. A mnohokrát aj vieme, čo Pán Boh od nás chce, ale nemáme silu urobiť to. Kay Arthurová v knihe Pane, chci te znát píše: „Boh sa s nami stretáva v našej poslušnosti a práve vtedy sa prikláňa na našu stranu“ Teda v stíšení prejavujeme poslušnosť Bohu a naopak práve v poslušnosti zažívame stíšenie. Je úžasné, ak máme okolo seba ľudí, ktorí by nás povzbudzovali k poslušnosti Bohu, s ktorými by sme sa o týchto veciach mohli rozprávať, s ktorými by sme sa mohli za tieto veci modliť.
3. Boh môže meniť okolnosti, ktoré sa nám zdajú nezmeniteľné, môže meniť veci. Vždy keď sa nachádzame vo víre okolností, ktoré nemôžeme ovplyvniť, uvedomujeme si svoju bezmocnosť. Cítime sa ako učeníci na rozbúrenom mori, ako Izrael s Mojžišom na čele pred Červeným morom. Stretávame ľudí, ktorí ubližujú sebe aj okoliu, či dostávajú do nepríjemných, zlých situácii... Pán Boh nám ale zasľubuje vo svojom slove, že Jemu nie je nič nemožné (L 1,37) a tiež stále platia Jeho slová: „ak zostávate vo mne a moje slová zostávajú vo vás, proste čo chcete a stane sa vám.“(J 15,7) To je veľká výsada Božích detí. On predsa môže zmeniť aj tie okolnosti, ktoré sa z nášho pohľadu zdajú nezmeniteľnými faktami.
Jednému bratovi hrozilo, že ukončí štúdium na VŠ v 3. semestri po tom, čo vyčerpal všetky možnosti na urobenie skúšky a predsa ju neurobil. Okrem toho, jeho profesor bol veľmi pyšným človekom a vôbec sa s ním o prípadnej ešte jednej šanci nechcel rozprávať. Modlil sa za tú vec, aby mu Boh ukázal, či má naliehať a ešte niečo pre štúdium urobiť, alebo sa zmieriť s odchodom zo školy. Pán Boh k nemu hovoril skrze viacerých ľudí, aby to nevzdával, a tak šiel za profesorom. Keď vošiel do miestnosti, bolo mu hneď jasné, že stojí pred ním úplne niekto iný. Boh zmenil okolnosti. V živote toho profesora sa odohrali veci, ktoré ho pokorili natoľko, že v tejto chvíli nebol arogantným a tvrdým profesorom, ale chápajúcim a ochotným dať študentovi ešte jednu šancu...
4. Boh ťa chce posilniť a povzbudiť
Okrem toho, že nás Boh vedie a vyučuje keď sme na kolenách, u Neho nachádzame tiež povzbudenie a potešenie. On je ten, kto nás naozaj vypočuje, nech máme na srdci čokoľvek...
A mohli by sme ešte veľa písať o tom, čo môžeme nájsť na kolenách, keď sa stíšime. Otázkou zostáva: Ako sa stíšiť, aby to malo efekt, aby som tie nekonečné dary, ktoré mi plynú z Božej blízkosti, ja – človek, mohol aj prijímať?
Poviete si: „Ja sa chcem pokoriť. Chcem ísť do skutočnej komunikácie s Ním! Chcem počúvať. Je to ale tak ťažké...“
Čo nám bráni?
ČAS?
G. Mac Donald vo svojej knihe „Uspořádej svůj svět“ rozpráva o tom, že mnohí máme problémy s časom práve preto, že nie je usporiadaný náš vnútorný svet. Dáva za príklad Pána Ježiša, ktorý nepremárnil ani minútku. Ako je to možné, že Pán Ježiš mal svoj čas pevne v rukách?
1. Pán Ježiš jasne chápal svoje poslanie. Možno to je práve našim problémom, že nerozumieme svojmu poslaniu na tejto zemi. Keby sme vnímali povolanie byť Božími deťmi, ktoré boli stvorené Bohom na Jeho slávu, iste by sme považovali stíšenie za niečo nenahraditeľné vo svojom živote. Stáva sa nám, že sme denne volaní k toľkým veciam, ktoré „musíme“ urobiť. Pravda je, že ak by sme mali jasný cieľ pred očami, jasné poslanie byť Božím človekom v tomto svete, vedeli by sme, že bez modlitby to proste nejde a tiež by sme videli, ktoré z tých vecí vôbec urobiť nemusíme.
2. Pán Ježiš si uvedomoval dôležitosť duchovnej prípravy. Pred svojím verejným vystúpením strávil 40 dní s Bohom. Významní kazatelia a misionári trávili 2 – 3 hodiny pred začatím svojho dňa na modlitbách. Nestrácame čas, keď sa modlíme. Naopak, tráviť čas s Bohom, znamená vedieť s ním hospodáriť. Práve na modlitbách totiž dávame do poriadku svoje vnútro, určujeme si svoje priority, dokážeme zhodnotiť, čo z toho, čo nás čaká, je najdôležitejšie.
Bránia nám v stíšení
PODMIENKY, KTORÉ MUSÍME REŠPEKTOVAŤ?
Sme ale v tomto svete, ktorý má svoje hranice, svoje podmienky, ktoré musíme rešpektovať. Je ťažké stíšiť sa, keď vstávate ráno o 5.00 kvôli zamestnaniu, stíšiť sa v početnej rodine s malými deťmi, alebo keď ťažko pracujete od skorého rána do neskorého večera.
Keď som študovala na EBF UK, s mojím nastávajúcim sme si povedali, že sa budeme každé ráno spoločne modliť. Ešte polhodinu pred začiatkom spoločného internátneho stíšenia sme sa stretli v spoločenskej miestnosti, kde sme si spoločne čítali, obohacovali sa o postrehy z prečítaného slova a modlili sa. Bol to požehnaný čas. Zopárkrát nás tam našiel náš spirituál a povzbudzoval nás v tom. Školské časy skončili, zobrali sme sa a narodil sa nám prvý syn. V modlitbách sme sa snažili vytrvať, no vzhľadom na manželovo povolanie kaplána, ktorý musel byť vždy pripravený urobiť čo mu povie farár, a naše dieťatko, to bolo veľmi ťažké zosúladiť. On odchádzal, keď som ja ešte spala po prebdenej noci, keď sa zastavil počas dňa, zvyčajne som mala robotu okolo malého a keď prišiel domov, čakalo nás nekonečné večerné uspávanie, malý nepretržite vyrevoval. Potom som zaspala premožená únavou... Po nejakom čase sme sa stretli s bratom spirituálom, ktorý povedal, že nás stále vidí ako kľačíme a spoločne sa modlíme pred začatím dňa.... Červeň ktorá mi vtedy vystúpila do tváre azda nebolo vidieť, no moje srdce bolo zahanbené a dotknuté...
Chce to záväzok
Je to ťažké. Nehovorím, že je ľahké vzhľadom na akékoľvek okolnosti, ktoré prežívame, skutočne sa stíšiť, ale dá sa to. Chce to mnoho sebadisciplíny, múdrosť v rozvrhnutí času, a záväzok. Áno. Čítaš dobre: Záväzok. Veľmi užitočné je rozhodnúť sa, že sa chceš v danú hodinu stíšiť a vopred s tým rátaš, teda všetky ostatné záležitosti sa tomuto snažíš prispôsobiť. Dáš si to ako záväzok. Naozaj to funguje, ak máme len trošku ochoty a dokážeme byť poctiví v plnení svojich sľubov a záväzkov. Možno zo začiatku pár krát zlyháme, ale ak to napriek tomu nevzdáme, časom si zvykneme. Zvykneme si aj privstať spolu s manželom/manželkou, ktorý prvý odchádza do zamestnania, či odstaviť nedokončený obed, alebo proste nezapínať vo večernom čase televízor a venovať ten čas stíšeniu.
Chce to vytvorenie priestoru
Ruth Grahamová – manželka evanjelizátora Billyho Grahama vychovávala sama 5 detí počas toho, ako manžel odchádzal na misijné cesty. V svojich spomienkach na tieto chvíle uvádza veľmi zaujímavý námet na stíšenie. Stále nechávala otvorenú Bibliu na pracovnom stolíku v blízkosti svojich detí a celodenných prác. Ráno sa stíšila a potom celý deň mohla k týmto veršom z Biblie prichádzať každú chvíľku, keď mala práve troška voľného času.
My s manželom sme si urobili z hosťovskej izbičky miestnosť na modlitby a tak nás neodradí v stíšení, ani keď najmenšie z detí ešte spí, takže ho nerušíme a tiež sa tam môžeme ukryť pred prípadnými skôr sa zobudiacimi pravidelnými rannými návštevníkmi,  s ktorými máme síce tiež čas na stíšenie, ale samozrejme primeraný ich veku. Niekedy je potrebné vysvetliť našim deťom, že nás teraz nemajú rušiť, že sa chceme modliť, alebo podľa situácie privolať dieťa k nám, pričom vysvetlíme pravidlá, aby naozaj tento čas nebol ničím narušený.
Je úžasné a priam nevyhnutné, ak sa môžete stíšiť so svojou rodinou, manželom, deťmi. Neočakávajme, že naše rodiny budú fungovať, ak z nich vynechávame Pána Boha. Spoločenstvo manželov s Bohom je to najužšie a najintímnejšie, aké len môžeme mať, v ktorom Pán Ježiš napĺňa svoje zasľúbenie: „Kde sa dvaja alebo traja zídu v mojom mene, ja som uprostred nich.“ Rodina je predsa základná bunka spoločnosti. Keby tak aspoň polovica z tých rodín, čo chodievame každú nedeľu do kostola vedela vytvoriť spoločenstvo pri Božom slove a modlitbe aj doma, aj naša spoločnosť by vyzerala inak....
Možno máme zamestnanie, ktoré nevyžaduje neustály pohyb, môžeme si urobiť miestom svojho stíšenia svoju kanceláriu, pričom využijeme dostupné pomôcky na každodenné čítanie. Mnohí sa môžeme stíšiť a vytvoriť spoločenstvo aj vo svojom zamestnaní, najmä keď nájdeme pochopenie u svojich spolupracovníkov. Vydáme tým priestor, v ktorom trávime prevažnú časť času Bohu, a hneď bude mať naše zamestnanie iný zmysel: „Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi“(Kol 3,23-24)
Bráni mi
MOJA VLASTNÁ ROZPTÝLENOSŤ SVETOM?
Nakoniec ostáva otázka, ako sa stíšiť, keď som príliš rozptýlený týmto svetom. Ako sa stíšiť, aby sa moje myšlienky dokázali sústrediť na Boha a počuť Jeho hlas, keď si čítam...
1.vyhradím si čas
Keby som mala trvať na svojej skúsenosti, povedala by som: Radšej si privstaň ráno, aby si nebol večer príliš unavený alebo príliš rozptýlený tým, čo si zažil. Ráno sa tiež chystáš na deň, je to veľmi dobrá príprava na to, čo ťa čaká. Na všetky rozhodnutia, ktoré budeš musieť urobiť. Je najlepšie vložiť Pánovi do rúk nový deň, aby sa oň postaral. Avšak každý z nás je iný. Niektorí sme unavení práve ráno a práve kvôli tomu, čo nás čaká, sa nevieme sústrediť. Dôležité je, aby sme vedeli poznať, aký čas nám najviac vyhovuje. Problém je, že sa mnohokrát nesprávame ako vdova, ktorá dala všetko čo mala, ale dávame Bohu iba to, čo nám zvýši. Chyba je v postoji. Máme pocit, že všetko ostatné je dôležitejšie, ako keby vzťah s Bohom a záležitosti s Ním spojené boli nejakou voľno-časovou aktivitou, nejakým krúžkom... Skúsme dať Bohu ten najlepší čas aký máme a potom aj naše srdce bude pripravené prijímať od Neho požehnanie bez toho, aby sa nevedelo sústrediť.
2. Vytvorím si priestor pre záväzok
Ak chceme mať spoločenstvo s Bohom večer, určite to nerobme po tom, čo sme práve odišli od nejakého filmu, z nejakej party, alebo návštevy, ktorú sme strávili pri povrchných rozhovoroch plných humoru. Snažme sa už ten večerný čas orientovať tak, aby bol tichším. Ak si volíme čas počas dňa, môžeme si to zariadiť tak, aby nás nikto nerušil, môžeme napr. poprosiť člena rodiny, aby prevzal prípadné povinnosti namiesto nás... Možnosti je naozaj dosť.
3. Oslavujem Boha piesňami
Ak moja myseľ ostáva aj tak rozptýlená, môžeme začať stíšenie piesňami k Božej oslave. Verím tomu, že Pán Boh sám sa postará o naše upokojenie, ak mu dáme priestor.
4. Vyznám Bohu hriechy a prosím o to, aby hovoril
Väčšina kresťanov sa krátko modlí pred tým, ako si začne čítať Božie slovo. Je to krátka prosba o to, aby Pán Boh k nám hovoril. V nej tiež vyznávame hriechy a prosíme o očistenie, upokojenie srdca, aby ho Pán sústredil na Seba.
5. Čítam nielen očami
Počas čítania sa odporúča položiť si niekoľko otázok: Čo urobil Pán Boh? Čo robia ľudia v tomto texte? Čo to hovorí o Bohu? Aký je? Čo to hovorí o mne? Čo to pre mňa znamená? Mnohí používame k stíšeniu rôzne výklady a pomôcky. Je úžasné, ako si Pán Boh môže čítanie pripraviť už vopred tak, aby bolo v danú chvíľu pre mňa, aby hovorilo do mojej konkrétnej situácie. V tom vidím, aký je Pán Boh osobný, že sme oslovení presne do toho čo prežívame textom, ktorý bol pripravovaný do danej pomôcky na stíšenie aj rok vopred. Niekedy ale nemusíme hneď rozumieť, prečo čítame daný verš, aj keď mu rozumieme, zdá sa nám neosobný. Stalo sa mi, že ma Pán Boh čítaným slovom pripravoval na niečo, čo som prežila v najbližších dňoch. Boh naozaj hovorí, ak počúvame.
6. Rozprávam s Bohom o prečítanom a o tom, čo prežívam
Potom prichádzajú na rad naše vďaky a prosby. Naše modlitby prevažne vyjadrujú to, na čom nám najviac záleží. Za čo sa najčastejšie modlíš? Obsah a predmet našich modlitieb je svedectvom o stave nášho duchovného života. Ak sa naše modlitby podozrivo točia okolo jedinej osoby, môžeme si byť istí, že niečo nie je v poriadku. Ostávame vo vzťahu s Bohom ale aj s ľuďmi na plytčine. Stíšiť sa totiž neznamená zaoberať sa iba Bohom a mnou. Stíšenie znamená byť realistami v tomto svete, v ktorom sme obklopení ľuďmi, ktorých by sme mali podľa sumy zákona milovať. Milovať ľudí, znamená nenechať ich sebecky v tom, čo žijú, ale prinášať ich pred Boží trón na kolenách. Ale to je už iná kapitola...
Dôležité je očakávať
Predstavujem si, ako vo svojich modlitbách nesieme veľký batoh pod Kristov kríž. Všetko to tam pekne z neho povyberáme, vyrozprávame Bohu svoje trápenia, vyznáme hriechy... Ostáva ale na každom jednom z nás, čo bude potom, či to znova zhrnieme do svojho batoha a vyložíme na plecia, alebo to tam proste necháme a budeme očakávať, čo s tým urobí Boh. O tom je predsa viera!

Tak čo? Už viete ako vyzuť svoje topánky? Je jasné, že nie vždy to pôjde tak ľahko... Podstatné je neostať iba pri jedení plodov, nenechať sa oklamať povrchnými dobrotami, ale vidieť v kríku horieť Boha.... Potom to už ide samé... Tak požehnané vyzúvanie!